V tomto článku sa snažíme priblížiť tradičné zvyky a povery spojené s letným slnovratom a Svatojánskou nocou, ktoré sa oslavujú v rôznych častiach sveta. Odhaľujeme fascinujúce podobnosti medzi európskymi a severoafrickými tradíciami, pričom kladieme dôraz na symboliku ohňa, očistné rituály a magické sily, ktoré sa s týmito obradmi spájajú.
Je zaujímavé, že zvyk páliť oheň v deň slnovratu je rozšírený aj v severnej Afrike, najmä v Maroku a Alžírsku. Obrad prebieha veľmi podobným spôsobom ako v strednej Európe, zapaľujú sa ohne, do ktorých sa prikladajú miestne bylinky, ľudia cez ne preskakujú a veria, že si tak uchovajú dobré zdravie. Veria, že dym z ohňa má magickú schopnosť odháňať všetko zlé od ľudí, zvierat, stromov aj úrody. Severoafrické krajiny však majú v moslimskom kalendári všetky svoje sviatky spojené s lunou, čo len dokazuje, že slávnosť slnovratu bola nezávislá na náboženstve a je pozostatkom staršieho pohanstva.
V Európe sa organizovali slávnosti ohňa buď v predvečer slnovratu, alebo v predvečer dňa svätého Jána (24. 6. – deň najbližší astronomickému letnému slnovratu, ktorý bol kresťanmi zakotvený v kalendári a dostal meno Jána Krstiteľa). Obdobie medzi letným slnovratom a 24. júnom je veľkým medzníkom na slnečnej dráhe. Slnko stúpa stále vyššie, aby sa zastavilo v najvyššom bode svojej nebeskej dráhy a postupne opäť klesalo nadol. Tento okamih musel vyvolávať v našich predkoch úzkosť, alebo tiež vieru, že práve vďaka zapálenému ohňu udržia klesajúce slnko čo najdlhšie na jeho dráhe.
Bez ohľadu na svoj pôvod mala oslava slnovratu v celej Európe tri hlavné črty – vatry, procesie s plamennými fakľami okolo polí a zvyk gúľať horiace koleso. Pálili sa kosti a špina a hustým dymom sa zaháňali draky, ktoré sa, prebudení s príchodom leta, pári v povetrí a svojím semenom otravovali studne a rieky. Gúľanie horiaceho kolesa z kopca nadol predstavovalo metaforu pohybu slnka. Na mnohých miestach sa verilo, že čím vyššie človek preskočí cez oheň, tým vyšší ľan narastie na poliach. Dievčatá sa dívali do ohňa cez veniec z lúčnych kvetov a verili, že im oheň posilní zrak. V Čechách sa tradovalo, že dievča, ktoré večer pred svätým Jánom uvidí deväť ohňov, sa do roka vydá.
V severnej Európe mali ohne zahnať čarodejnice alebo ochromiť moc trollov či iných zlých duchov. Verilo sa, že o svätojánskej noci sa zem otvárala a z hlbín vychádzali zlí duchovia, aby si zatancovali a zabavili sa. Taktiež pramene mali v tomto čase liečivú moc. Studničky odkrývali budúcnosť toho, kto sa v nich umyl. Brána medzi svetom živých a mŕtvych bola pootvorená.
So slnkom a svätým Jánom je u nás spojená aj legenda o mytickom papradí a jeho moci odhaliť nám poklady zeme. Hovorí sa, že na deň svätého Jána papradie rozkvitá zlatými kvetmi, ktoré sa trblietajú ako oheň. Tento zlatý kvet umožní tomu, kto ho získa, uvidieť poklady zeme. Podobne ako kvet papradiny sa taktiež trhá (pri letnom, či zimnom slnovrate) imelíčko, ktoré má rovnako ako papradie moc objavovať poklady ukryté v zemi.
Zdroje a odkazy
Frazer, J. G., The Golden Bough (Macmillan)
Pennick, N., The Pagan Book of Days: A Guide to the Festivals, Traditions, and Sacred Days of the Year (Destiny Books)
Hutton, R., The Stations of the Sun: A History of the Ritual Year in Britain (Oxford University Press)
Eliade, M., Rites and Symbols of Initiation (Harper & Row)
Hole, C., A Dictionary of British Folk Customs (Routledge)
St. John’s Eve (Svatojánská noc) and Its Magic: https://www.czechology.com/st-johns-eve/
The History and Celebration of Saint John’s Eve: https://culture-exchange.blog/the-history-and-celebration-of-saint-johns-eve/
Kľúčové slova: Svatojánska noc, slnovrat, oheň, slavnosti, evropské tradície, severná Afrika, pohanstoí, legendy, mytická papradina, čarodejnice, kúzla, ohnivé rituály
Comments